Aqua adrenalín na Soči

         Veľa som sa napočúvala o Slovinsku ako o jedinečnej a úžasnej krajine - a toto leto konečne nastala tá správna konštelácia hviezd, aby som sa o tom presvedčila aj naživo. A veru realita je krutá – v tomto prípade však kruto nádherná.

         Po niekoľkohodinovej ceste z Bratislavy cez Rakúsko prechádzame 7 kilometrov Talianskom a potom už konečne taliansko-slovinskou hranicou. Hory, ktoré z ničoho nič povyskakovali pred nami, sú veľmi nádejným prísľubom. A veru sem tam sánka padne, keď čumíme zo dna hlbokého údolia a vrcholy kopcov nevidíme. Kľukatými horskými cestami Julských Álp pripomínajúcimi húsenkovú dráhu sa dostávame do mestečka Bovec. Medzi množstvom kempov nachádzame ten náš veľmi ľahko. Pomedzi rafty a kopy sušiacich sa neoprénov posedávajú veselí ľudkovia, usilovne dopĺňajúci pitný režim – ako sa neskôr ukáže, do neskorých nočných alebo skorých ranných hodín :-) Program, ktorý nás čaká, je náročný a tak si vraj treba dodať odvahu.  Samozrejme – každý vlastným spôsobom. Rieka Soča, ktorá sa tu hadí na úplnom dne hlbokých dolín, je epicentrom vodáckych športov, kvôli ktorým sem prichádzajú davy turistov z celého sveta. Jej vody sme mali možnosť zazrieť zatiaľ len letmo z okna auta a tak sme zvedaví, aké budú naše prvé dojmy wassermanské. S vodou ako takou sa kamarátim hlavne v skupenstve tuhom, keď na nej v zime lyžujem, toto však bude čosi iné. Naštopaní do neoprénov, s raftom nad hlavou, kráčajúc dole k hučiacej rieke pripomíname rumunských potápačov. Poniektorí členovia posádky ešte narýchlo dospávajú na brehu rieky nočný deficit.

         „Zoznámte sa s vodou“ - prikazuje náš inštruktor, ktorého už dopredu ľutujem. A keďže vode sa ruka na zoznámenie podať nedá, treba sa do nej hodiť.  Niektorých tento skok zbaví pár zbytočných promile. Čau voda – teší nás. Páči sa nám, je krásne modrá, krištáľovo čistá a poriadne ľadová. Napriek tomu že je hlboká, vidno až na samé dno a dole si s úsmevom na tvári pláva kopa pstruhov. Sadáme do raftu, začína sa úžasná cesta do vodného sveta. Pokojný prúd rieky striedajú divoké pereje. Niekedy sa kocháme panorámou hôr okolo nás, niekedy sa snažíme nevypadnúť z raftu rovno do rozbúrenej, spenenej vody a pádlujeme o dušu. Občas máme prestávku pri vysokých skalách, z ktorých sa skáče rovno Soči do náručia. „Je to v pohode – len 6 metrov, choďte si skočiť“ - posiela nás inštruktor.  Asi sa nás chce už zbaviť. „Však  prečo sa nezabiť na vlastné narodeniny“ - napadá ma, keď ma vcucne studená rieka a hladina sa mi zatvorí nad hlavou. Niekoľkohodinový splav sa nakoniec končí bez strát na životoch, v malej romantickej zátoke.

         Aby sme okoštovali všetko vodácke – keď už sme tu, na druhý deň pokračujeme kaňoningom. Nebudeme trochárčiť, prihlasujeme sa na ten najnáročnejší :-) K neoprénom a prilbám pribudne do povinného výstroja aj sedák a nejaké špeciálne "bermudy", v ktorých sa budeme môcť šmýkať dole vodopádom. Takto krásne zaodetí sa „zakrádame“ tmavým lesom zaútočiť na náš prvý kaňon v živote. Tyrkysový čistučký potok sa v úvode tvári nevinne. Obdivujeme všetky krásy, ktoré vytvorila voda. Galóny vody valiace sa cez vodopády, úzke chodby kaňonov a vysoké skaliská nad nami. Chvíľu sa brodíme studenou vodou, nasleduje pár skokov, šmýkačiek – hlavu dole, ruky k sebe – počujem ešte ako letím dole hučiacim tobogánom. Keď zlaňujem prvý kratší vodopád, spomínam si na búrku pri lezení v Tatrách. Voda mi takisto tečie za krk, ale bije o prilbu s väčšou intenzitou. Jooj – kaňoning sa mi začína páčiť. Posledný zlaňák tridsaťmetrovým vodopádom veru vytlačil oči z jamôk mnohým zúčastneným a boli aj takí, čo späť zacúvali. Ale nakoniec to zvládli všetci bez voľného pádu.

         Po degustácii z odvetvia vodných športov sme sa vrátili na suchú zem a ukončili náš krátky pobyt v Slovinsku turistikou. Možností je tu neúrekom a nie len turistických. Ale o tom inokedy. Na rok sa vraciame - na dlhšie, s bajkami, lanom a ferratovým setom. Slovinsko sme si obľúbili „se vším všudy“ a poniektorí z nás uvažujú o zmene bydliska a občianstva :-)

Sisa Jahnová